u Vaša (vo výstavbe)

Motiváciu k napísaniu tohto príspevku bol článok zaoberajúci sa možnosťou odhalenia toho, či žijeme v počítačovej simulácii. Pôvodný článok tu a spopularizovaný preklad v slovenčine tu. Zdrojovou myšlienkou bol filozofický článok z roku 2003 dostupný na stránke simulation-argument.com. Východiskovou myšlienkou je technologický pokrok. Autori odhadujú, že pri súčasnom tempe vývoja výpočtovej techniky a technológii obecne budú počítače schopné simulovať celý známy vesmír.

Vývoj výpočtovej techniky popisuje známy Moorov zákon, ktorý hovorí, že približne každé dva roky sa zdvojnásobí výkon počítačov. Jeho rozšírená verzia popisuje technickú revolúciu. Podľa autorov zaoberajúcich sa simuláciu správania atómov bude mať ľudstvo dostatočný výpočtový výkon o približne 500 rokov. Predkladaný spôsob detekcie je však ľahko obíditeľný a autori tiež predpokladajú, že žijeme v diskrétnej simulácií, čo je veľmo silný predpoklad.

Filozofické hľadisko je pre začiatok dôležitejšie. Pôvodný článok predpokladá, že aspoň jeden z nasledujúcich predpokladov je pravdivý:

• Ľudstvo pravdepodobne vymrie skôr, než dosiahne „posthuman“ obdobie
• Je málo pravdepodobné, že „posthuman“ civilizácia bude vykonávať veľké množstvo simulácií svojho evolučného vývoja
• Skoro určite žijeme v počítačovej simulácií

Autor ďalej rozoberá rôzne aspekty predloženej myšlienky. Zaujatému čitateľovi odporúčam prečítať si odkazovaný článok a ostatné podrobnosti. Ďalej sa budem venovať môjmu pohľadu na vec a na záver sa dostanem aj k vysvetleniu nadpisu.

Prvý bod sa zdá pravdepodobný, pokiaľ si pod ľudstvom nepredstavíme akúkoľvek mysliacu rasu schopnú dosiahnuť „posthuman“ obdobie. Myslím, že to by evolúcia nedovolila. Vesmír by tak bol dosť veľkým plytvaním zdrojov. Pokiaľ prijmeme fakt, že žijeme v simulácií, tak asi nebude taká simulácia len jedna a je teda pravdepodobné, že niektoré simulácie končia v prvom bode.

Druhý bod opäť nepovažujem za pravdepodobný, keďže ľudstvo je veľmo zvedavé. Táto zvedavosť je prirodzená a každý keď bol malý si cpal všetko do pusy. Tu môže byť jediným obmedzením morálka. Skôr alebo neskôr bude mať ľudstvo, či iná mysliaca rasa dostatočný výpočtový výkon na beh takýchto simulácií.

Tretí bod sa tak zdá takmer istotou. S jeho prijatím som však mal relatívne veľký problém. Vesmír je dosť veľký a pokiaľ má byť simulovaný, tak počítač, čo ho simuluje by mal byť asi ešte väčší. Jeden „atóm“ simulácie musí byť predsa simulovaný aspoň jedným „atómom“ počítača. Čo pamäť kam sa ukladá priebeh simulácie? Tento technický problém filozofov moc netrápi a ja ho beriem s odpoveďou, používa sa predsa kvantový počítač. Tento dokáže byť vo viacerých stavoch súčasne. Tiež môže byť použitá pre nás zatiaľ neznáma technológia. Niektorí oponujú, že taká simulácia musí byť veľmo algoritmicky náročná, vidia problém v popise správania každého lístku, každej vločky … Tu si myslím, že simulácia je spustená od veľkého tresku s určitým štartovacím počtom „atómov“ a základnými fyzikálnymi vlastnosťami a ostatné je už ponechané na náhode. Mnoho takých simulácií skončí skôr, než začnú byť zaujímavé, no to nevadí.

Autori citovaného spôsobu odhalenia predpokladajú, že sa jedná o diskrétnu simuláciu. Tento predpoklad je veľmo silný a vychádza z ich vlastnej skúsenosti. Pokiaľ sa jedná o simuláciu od veľkého tresku a na pokročilom počítači, tak sa môže pokojne jednať aj o spojitú simuláciu. Jeden aj druhý spôsob však majú svoje klady aj zápory. Niektorí si myslia, že sa jedná viac o simuláciu ako v Matrixe, čiže o simuláciu všetkého mimo mňa, čiže spochybňujú existenciu sveta. OK, no nevidím v tom príliš vedecké záujmy ako v simulácií celého vesmíru. Tiež je trocha egoistické si myslieť, že práve môj život stojí niekomu za to, aby ho simuloval. Nie som predsa žiaden Adam Bernau.

Z hľadiska behu simulácie by bolo ekonomické spustiť ju len pre istú časť a zvyšok len „premietať na stenu“. Simulovať len dianie na zemi a ostatné len akože ukázať, alebo to zväčšiť a simulovať len slnečnú sústavu či galaxiu. Tu sa opäť prikloním k myšlienke s veľkým treskom, keďže považujem za jednoduchšie simuláciu celého vesmíru než sa patlať s klamaním jeho časti. Z vedeckého hľadiska, teraz toho čo simuláciu za nejakým účelom spúšťa, by bolo čiastočné spustenie napadnuteľné ostatnými vedcami. Je logické predpokladať, že spoločnosť spúšťajúca simulácie sa tiež vyvíja a s ňou aj prostriedky na beh týchto simulácií. Isto sa tak dostane do stavu, kedy bude môcť spúšťať simulácie od veľkého tresku a keďže sa jedná o komplexnú simuláciu, je pravdepodobné, že ich bude veľký počet, takže asi žijeme v takej simulácií, teda podľa doposiaľ predstavených implikácií.

Pozrime sa teraz na myšlienku ako to môže byť s osudom v takejto simulácií. Každý isto pozná „prach si a v prach sa obrátiš“. Niekto sa aj zamyslí, koľkokrát bol asi už tým prachom, alebo čím všetkým jeho „atómy“ už boli. Niekde som čítal, že s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou každý človek zjedol niečo, čo bolo kedysi dinosaurím výkalom.

Pokiaľ prijmeme predpoklad, že žijeme v simulácii spustenej na kvantovom počítači a táto beží od veľkého tresku, tak podobne ako v predchádzajúcom prípade môžeme očakávať, že sa niektoré „atómy“ stretávajú častejšie a niektoré menej často. Jeden „atóm“ simulujúceho počítača tak zodpovedá viacerým atómom simulovaného prostredia a tieto sú tak kvantovo previazané. Keď sa takéto kvantovo previazané „atómy“ stretnú, tak sa priťahujú a môžeme to nazvať osudom.

Jeeej, na to by sa dali baliť ženy … „Cítim ako sú naše atómy kvantovo previazané“. Romantika ako od Lany Wachowski.

Je mi jasné, že pár predpokladov je príliš pritiahnutých, no aj v prípade veľkého tresku (bez simulácie) boli „atómy“ previazané a túto previazanosť si mohli preniesť do nášho sveta a tu tak predstavovať osud.

Na záver otázky na zamyslenie.

Aký má život zmysel, keď žijem v simulácií?

Podľa mňa taký istý ako doteraz. Na každodennosť to vplyv moc veľký nemá. Dôležité je byť dobrým a konať dobro. Ako povedal pápež František, aj neveriaci môžu ísť do neba, stačí aby robili dobré skutky.

Ako sa dostať von?

Skúsiť tie dobré skutky alebo čakať čo sa stane. Takmer rovnako pravdepodobné, že žijeme v simulácií je totiž aj to že žijeme v nejakej simulácií bežiacej v rámci simulácie a keď si človek pripustí existenciu vnorených simulácií, tak cesta von pre bežného človeka asi neexistuje. Možno cez tie kvantovo previazané …